Na jar roku 2025 sme si spomenuli, že v Giengen an der Brenz sa každoročne koncom júna koná letný festival. Aj napriek jazykovej bariére a ukončeniu školského roka, sme sa rozhodli, že sa pokúsime o medvedie dobrodružstvo. Nakoľko vodičský preukaz mám len v peňaženke, tak sme odkázaní na verejnú dopravu. Nápad to bol úžasný. Ale čím sa výlet viac blížil, tým som mala väčšie obavy.
Hneď ráno sa nám pokazil autobus MHD v Bratislave. Takže sme si aj napriek tomu, že ja nemusím taxi, pekne zavolali a odviezli sa na vlakovú stanicu do Petržalky. Tam sa po chvíli pri nás zastavil milý pán, že ako sme sa dostali na stanicu, že on bol v tom istom pokazenom autobuse a že mu trvalo dostať sa ďalším spojom na stanicu. Prezradili sme mu náš tajný postup, ala taxi. Bolo to krásne ráno okolo šiestej hodiny a pred nami celý deň cestovania s dvoma prestupmi. Už pri kúpe lístkov, mi bolo jasné, že tie pár minútové prestupy nie je možné stihnúť. Ale povedala som si, že veď rakúske, či nemecké dráhy by nemali meškať. Netrvalo dlho .. prvý prestup sme len tak, tak stihli. Meškali sme my, ale aj ten na vlak na ktorý sme prestupovali… no druhý prestup a nemecké dráhy už nebolo možné stihnúť. Našťastie to bol už len prestup na osobný vlak a lístok nám platil celý deň. Keď sme konečne poobede dorazili na stanicu v Giengen an der Brenz … veru neverili sme vlastným očiam. Bol to neuveriteľný moment. Po ôsmich rokoch sme sa opäť ocitli na miestach, kde vznikol plyšový medvedík. Vtedy sme absolvovali zájazd z Prahy.
Po vystúpení z vlaku v podchode na stanici nás čakali prví medvedíci.
Aby sme nezablúdili, tak chodníkom nás sprevádzali medvedie stopy … až na námestie, kde sa konal Steiff festival..
Prišiel čas nájsť hotel … veru „hotel“ bol len v názve -:) … a ubytovať sa. Vďaka sesternici, ktorá už dlhší čas pracuje v Nemecku sa nám podarilo, dovolať sa majiteľovi, nakoľko recepcia funguje len na zavolanie. Po príchode majiteľa, sme sa angličtinou dohodli na základných informáciach, teda ako s kľúčmi a kde ich nechať pri odchode. Fuuuu … na izbe nás čakalo prekvapenie … pre každú pol litra minerálky … ale žiadna mini kuchynka (ani mikrovlnka, kanvica, či tanier). Čakali na nás dve noci a tak nám nezostávalo nič iné, ako sa rozbehnúť po Giengene a čo to si nakúpiť. Z domu sme si brali máločo, aby sme nemali ťažké kufre na prestupy vlakov. Čo nás úplne dojalo, že sme v Kauflande nevedeli nájsť ani paštéty. Viem, že tri dni bez jedla sú na pohodu, teda na chudnutie, ale na dovolenke?
Ako sme si kráčali po uličkách Giengenu objavili sme obchod, pôsobil bazárovo, so Steiff hračkami. Ako prvú sme ulovili kačku … neskôr v nejakých obyčajných hračkách sme ulovili boxera. A potom sme sa konečne vydali na miesta, kvôli ktorým sme vlastne zavítali do Giengen.
Na potulkách malebnými uličkami Giengenu si Livingston zapózoval blízko riečky Brenz, ktorou si plávali kačky s káčatkami.
Prvé úlovky zo Steiff bazáru.
Druhý deň, teda ten hlavný. Deň začiatku Steiff festivalu.
Najprv sme si vystáli rad pred otvorením outlet obchodu. Potom nemali rad vo vnútri pri pokladni.
Na festivalovom námestí boli vystavené mega hračky.
Na obed nás čakali kuracie brum nugetky s hranolkami, na ktoré sme sa veľmi tešili, lebo sme ich mali aj pri našej návšteve Giengen pred ôsmimi rokmi.
Poobede sme navštívili múzeum. Vedeli sme čo nás tam čaká, tak to prekvapenie s výťahom do nebies, sme si užívali už bez prekvapenia, ale stále to bolo veľmi príjemné, dojímavé …
Na námesti pred múzeom prebiehali ukážky výroby plyšových medveďov.
Počas festivalu sme sa zúčastnili autogramiády s neterou Margarete Steiffovej.
Blízko hotela bola malá pekáreň, v ktorej sme sa hneď prvý deň skamarátili s predavačkou. Páčili sa jej naše macíkové trička. Bola úžasná, nakoľko mi bola ochotná uvariť „normálneho turka“. Horko ťažko sme jej vysvetlili čo chceme, aj trošku divne prebiehala príprava kávy, ale bola chutná … ta káva.-:) A v každom obchode musel byť maco, aj tu v pekárni.
Nadišiel posledný deň a pred nami cesta domov s troma prestupmi (hneď prvý sme nestihli). Ešte posledné chvíle po uliciach Giengen. Opäť pochmúrne … smutné, nevľúdne, ako to spieva Hammel vo svojej piesni Margaret Steiffová.
Dovidenie Giengen an der Brenz.
Na záver ešte pár záberov z vystavených hračiek na námestí pred múzeom.
